• Dvory nad Žitavou č. 2
  • Kurzweillovo jazero
  • Dvory nad Žitavou č. 4
  • Dvory nad Žitavou č. 1

Prvé zoznámenie

Písal sa rok 2009. Po dlhom zimnom rybolovnom pôste sme sa kamarátmi rybármi dohodli, že kaprársku sezónu začneme 15. mája na našom obvyklom mieste na našej obľúbenej vode. Zároveň by sme oslávili aj moje 60. narodeniny.

Zišli sme sa už v popoludňajších hodinách dňa 14.mája. Vyčistili sme od rôznych nečistôt okolie našich lovných miest, pokosili trávu v našom okolí a upravili lovné miesta. Po vykonaní prípravných prác na pohodlný a úspešný lov v nasledujúci deň, sme sa pustili do tzv. „ ulej“ akcie, čo pri takýchto príležitostiach nemôže chýbať. Potom s fľaškou hruškovice som spolu s kamarátom Bandym išiel pozdraviť susedov rybárov, ktorí už tiež nedočkavo očakávali deň „D“.

00

Hneď ráno 15.mája sme sa plní elánu začali venovať dlho očakávanému lovu kaprov. Prvý deň bol pomerne úspešný na zábery a úlovky. Každý z nás pochytal a pustil späť do vody niekoľko kapríkov od 46cm do 58cm, tzv. „násaďákov“. Medzi tým k nám prichádzali na návštevu susedia rybári, kamaráti, členovia rodiny atď., ktorých sme pohostili tak, ako sa patrí. Prvý deň  prebehol  v pohode, bez nejakých zvláštností.

Druhý deň  v podstate  prebiehal podobne, až asi do 19.30 hod. Práve som sedel v kruhu, keď sme všetci spozorneli na zvuk môjho signalizátora záberu. Hneď som priskočil k udici, kde sa už z cievky navijaka  odvíjal silon o priemere 0,25mm napriek tomu, že som mal brzdu nastavenú na zdolávanie. Žiadny voľnobeh. Udicu som len nadvihol a ryba len ťahala a ťahala. Nemohol som nič robiť, než držať udicu a čakať, čo ryba urobí. Ešte som nemal na udici rybu s takouto silou, preto som nevedel, aký „zázrak“ mám na udici. Je to kapor či sumec?

Keď som videl, že rybu neotočím a ťahá sa len doľava nad silony susedov, zakričal som, aby niekto prišiel s člnom k môjmu  miestu a skúsime rybu zdolať z člna. Na pomoc mi prišiel Robo T. so svojim nafukovacím člnom, vybaveným elektromotorom a dali sme sa do prenasledovania ryby. Ryba s nami krúžila ako pri Viedenskom valčíku. Ťahala  nás dopredu, potom cúvala, hneď na to doľava a doprava , takto sa to opakovalo nejakú dobu. Že ako dlho sme ju zdolávali, to neviem. Vtedy som čas nevnímal, ale na brehu sa už sústredil pekný hlúčik divákov a fanúšikov. Keď sme sa opäť priblížili k brehu asi na 40 metrov, po prvý krát som uvidel kúsok z vrhacej, 5 metrovej šnúry.

Už je dobre, pomyslel som si. Začína sa vzdávať. Potom nasledovalo veľké zvírenie na hladine a neskôr sme uvideli aj chvostovú plutvu. S Robom sme zostali ako obarení. Takú chvostovú plutvu kapra sme ešte  pri našich rybačkách nevideli.

Taká veľká plutva! Tak aký môže byť kapor? Postupne sa kapor vzdával a naraz sa objavil hore na hladine zaľahnutý na bok ako pleskáč. Vtedy sme po prvý krát uvideli obrysy kapra veľkých rozmerov. Robo ho potom podobral a pritiahol podberákom k boku člna. Takto sme potom s našim úlovkom pristáli pri brehu, kde nás už nedočkavo očakávali zvedaví diváci. Podberák s kaprom som vyzdvihol z vody a na moje prekvapenie to ani nešlo tak ľahko, ako som predpokladal. Zacítil som poriadnu váhu, ktorú som si netrúfol ani odhadnúť.  Po vyložení kapra s podberákom na podušku, vidiac už kapra v celej kráse, nezmohol som sa na nič, len na výkrik: „Móbi Dick„!  Potom nasledovalo meranie a váženie. Bol to kapor lysý o váhe 20,38 kg a bol to môj najväčší úlovok v živote, môj osobný rekord.

Po zdokumentovaní tohto krásneho úlovku meraním, vážením a fotografovaním som so slzamišťastia a radosti v očiach, pustil krásavca späť do vody, aby spôsobil radosť ešte mnohým poctivým rybárom. Bol to jeden z najkrajších darov k mojej šesťdesiatke.


Opakovaná radosť menom Primus

02

Niekoľko dní po spomenutých udalostiach som opäť prišiel na moje obvyklé lovné miesto zistiac, že vľavo od miesta, kde som zvykol loviť, sú už ďalšie miesta obsadené mladými rybármi. Prišiel som k nim s úsmevom, pozdravili sme sa a následne som sa rozložil na voľnom mieste hneď vedľa mladého rybára Tomáša A., ktorý sedel už nad svojimi udicami.

Po krátkej dobe, ako sme tam sedeli, zapípal Tomášov signalizátor so zdĺhavým pípaním. Ihneď priskočil k udici, nadvihol ju a silon sa naďalej odvíjal z cievky jeho navijaka. Po chvíli odvíjanie prestalo a udica sa poriadne ohla. Na to Tomáš zvolal: „To bude pekný kus“! Keď to jeho kamaráti začuli, hneď pribehli a sledovali ako Tomáš zdoláva rybu.

Nebolo treba dlho čakať, i za pomoci kamarátov bol pekný kapor raz-dva v podberáku. Ozývali sa radostné výkriky. Pozrel som sa, že čo sa deje.

04

Na podložke ležal krásny veľký kapor lysý a Tomáš zvolal: „Šani báči, to je ten Váš kapor, ktorého ste pustili nedávno naspäť“. Bolo to naozaj tak, bol to ten istý kapor o čom sme sa presvedčili meraním, vážením a typickou „anténou“ na chrbtovej plutve. Po vykonaní identifikačných úkonov, zobral Tomáš kapra do náručia a s jagavými očami s ním radostne vošiel do vody i keď bol oblečený. Tomáš ho nežne pustil a pozerali sme, ako sa pomaly stráca v hĺbke. Pociťoval som hrdosť, šťastie i spokojnosť zároveň z toho, že som pustil späť do vody krásneho kapra, ktorý spôsobil tomuto mladému rybárovi minimálne taký radostný zážitok aký som prežíval nedávno ja.

S pozitívnymi pocitmi som sa posadil k svojim udiciam no po chvíle prišiel za mnou Tomáš s kamarátom s návrhom, že by sme mali dať meno tomuto krásnemu kaprovi. Padli rôzne mená a ja som nakoniec Tomášovi povedal: „ Bol to prvý krásny kapor o takejto hmotnosti 20+kg chytený vo vode tohto štrkoviska, preto mu dajme meno Primus, čo v latinčine znamená Prvý“.

Chlapci s tým súhlasili a odišli to oznámiť i svojim ďalším kamarátom rybárom. A tak dostal môj a zrejme aj Tomášov „osobák“ meno Primus.


03

Prekvapujúce zistenie

Správa o "mojom" kaprovi sa postupom času medzi rybármi celkom slušne rozniesla. Objavili sa dokonca aj fotografické zábery, ktoré si rybári vymieňali. A práve zdieľanie informácií prispela k zisteniu, ktoré ma veľmi prekvapilo. Tohoto istého kapra ulovil už Zsolt D. približne dva roky spätne. Vtedy po odvážení vážil 15+kg. Po odfotení ho vrátil späť do vody revíra. Vtedy som si uvedomil, že nebyť tohto poctivého rybára, ktorý sa viac teší krásnej  rybe vo vode ako na pekáči, nebol by som mal o dva roky neskôr takýto krásny zážitok, ktorý si budem pamätať až do smrti.


Primus a jeho smutný koniec

Počas nasledujúcich dvoch rokov Primus spôsobil radosť ešte ďalším asi dvanástim poctivým rybárom, kým nenatrafil na posledného, pre Primusa osudového tzv. rybára – mäsiara. Krátko po jeho ulovení ho hodil do kufra svojho automobilu a namieril si to s ním smerom domov. Predtým sa však tento rybár stihol pochváliť ďalším dvom, akého veľkého kapra ulovil. Neskôr mi títo rybári potvrdili, že ryba bola tak veľká, že takmer zabrala celý priestor kufra auta.

Asi o 3 mesiace neskôr sa posledný úlovca Primusa opäť vrátil k vode a tak som mal možnosť sa s týmto rybárom porozprávať. Odložiac smutné pocity a sklamanie som sa snažil dozvedieť o osude nášho rybárskeho drahokamu. Dozvedel som sa, že rybu zobral domov ukázať manželke aký životný úlovok chytil. Asi je zbytočné ďalej rozvádzať aký osud úlovok postihol, no jedno je isté na 100%, že do vôd štrkoviska sa už bohužiaľ nevrátil. Mnohí rybári, ktorí tak isto ako i ja Primusa pustili, dodnes vyjadrujú pohoršenie nad konaním spomínaného človeka. Berieme to osobne, pretože Primus nebol len ryba, bol istým spôsobom symbolom štrkoviska. Bol symbolom, že rybár nielen konzumuje, ale sa o ryby aj stará a záleží mu i na jeho okolí, vyjadroval odkaz jedného rybára rybárovi druhému. Bohužiaľ nie všetci zdieľame rovnaké názory a mnohí vedome či nevedome dokážu našej rybárskej organizácii škodiť.


Primus - legenda ktorá pohla davom

Odkaz, ktorý Primus v skutočnosti pre nás predstavoval bol i silnou motiváciou k udalostiam, ktoré nabrali spád po roznesení sa informácie medzi rybármi, že Primus už nie je viacej v štrkovisku a aký osud ho v skutočnosti zastihol. Traja naši športoví rybári Jaroslav R., Roland K. a Atila F. začali hľadať riešenie ako zachrániť v našich vodách krásne ryby podobné Primovi. Oni prví sa vážne zamysleli nad osudom takýchto rýb vo vodách našej miestnej organizácie SRZ, nad možnosťou ako o ne bojovať, umožniť našim rybárom ich aj v budúcnosti nespočetne-krát uloviť. Založili teda petičnú akciu s uvedením návrhu na schválenie ustanovenia hornej lovnej miery kapra na 65cm členskou schôdzou. Tieto hárky s podpismi rybárov, ktorí súhlasili s týmto návrhom, boli jedným z podkladov predložených na členskej schôdzi. Na základe požiadania týchto troch aktérov som tento návrh na členskej schôdzi predniesol a väčšinou prítomných rybárov na schôdzi bol tento návrh schválený (K65). Hlasovanie a diskusia po schôdzi ukázala, kto má aký prístup k súčasnému trendu rybolovu, aký je ozajstný názor členskej základne SRZ MsO Nové Zámky. Zavedením K65 sa snažíme teda ochrániť krásne ryby. Náš Primus sa už toho bohužiaľ nedožil, no stal sa istým spôsobom pre mňa legendou, rybou, ktorá dokázala pohnúť davom.


Záver - odkaz

Kolegovia rybári! Chráňme našich kaprov, ktorým sa pošťastilo prežiť obdobie po ich nasadení do našich vôd a podarilo sa im narásť nad 65cm. Nesnažme sa nájsť rôzne cestičky ako ich z našich revírov odniesť. Veď v našich vodách je dostatok pekných, tzv. jedlých kaprov do tých 5-6 kíl a aj iných druhov rýb vhodných na konzumáciu. Dajme možnosť našim potomkom prežiť krásne chvíle na rybačke s krásnymi veľkými rybami. Myslime na budúcnosť, na mladých rybárov, našich nástupcov! Možno to budú práve vaše deti, ktoré sa  budú tešiť z pekných úlovkov. Je treba sa zamyslieť a ja chcem veriť tomu, že všetci pochopíte, že i keď my už tu nebudeme, naša rybárska krv bude kolovať v našich deťoch a vnukoch. Čo im tu zanecháme?

Autor: Alexander Marko